Sacharidy a hormonálna regulácia

 

Všeobecné povedomie je také, že sacharidy potrebujeme ako palivo, že je potrebné ich pravidelne jesť, sú určované konkrétne pomery, ktoré majú zaujať medzi živinami. Jeme tak v podstate všetci. Áno, počuli sme o tom, že nie je dobré jesť rýchle cukry, pretože dvíhajú hladinu inzulínu a to nie je zdravé. Lenže je to inak, sacharidy nie sú jediné a rozhodne nie to pravé palivo. Treba sa vrátiť na samý začiatok, do čias, kedy vzniklo nastavenie metabolizmu a hormonálne regulácie, ktoré v nás dodnes riadia pocity hladu, sýtosti, ukladanie tukov alebo naopak ich uvoľňovanie a spaľovanie. Porozumenie týmto základom umožní úplne inak chápať starnutie a civilizačné ochorenia.

Sacharidy nemajú v tele žiadny iný účel okrem paliva. Nie sú to stavebné látky, neexistujú esenciálne sacharidy. Funkciu paliva má glukóza, fruktóza nemá žiadnu metabolickú funkciu, ani ako palivo, pre telo je jedovatá a mení sa priamo na tuky. Všetky typy sacharidov, aj tie „zdravé“ a celozrnné, sú proste cukor. Len zdroj energie a to dosť nevýhodný.

Naše telo má päť hormónov, ktoré zvyšujú hladinu krvného cukru (adrenalín, noradrenalín, glukagón, kortizol a rastový hormón), ale len jeden jediný, ktorý ju znižuje (inzulín). Tento nepomer by nám mal napovedať, čo bolo pre našich predkov dôležitejšie pre prežitie. Evidentne to bola schopnosť udržať dostatočne vysokú hladinu krvného cukru. Jej znižovanie nebolo takmer nikdy na programe dňa, na rozdiel od dneška, keď sa o ničom inom nehovorí. Prečo mali naši predkovia doby ľadovej tak dobre zálohovanú schopnosť zvyšovať hladinu glykémie? Pretože v ich strave neboli prakticky žiadne sacharidy. Len tuky a bielkoviny. Odkiaľ teda ten cukor brali? Nie je ho potrebné veľké množstvo, v daný okamih má človek v krvnom obehu rozpustených len niekoľko gramov glukózy a jediné bunky, ktoré glukózu skutočne nutne potrebujú pre tvorbu energie, sú červené krvinky. Nesú totiž kyslík, preto potrebujú anaeróbny spôsob získavania energie, spaľovanie glukózy. Potrebné množstvo ľahko vytvorí pečeň z mastných kyselín a bielkovín, ktoré sa uvoľní účinkom glukagónu. Naše gény sa od týchto čias nezmenili, máme metabolizmus lovcov a zberačov. Nevytvorili sme si ďalší hormón okrem inzulínu, ktorý by nám znižoval glykémiu. Iste, populácie konzumujúce obilie a iné sacharidy po tisíce rokov mali možnosť postupnej adaptácie, ale pretože nadmerný prísun sacharidov zvyčajne nezabíja skôr, ako sa jedinec stihne rozmnožiť, selekčný tlak zas tak silný nebol. Fungovala skôr epigenetika, modulácia funkcie génov vplyvom prostredia. Lenže množstvo sacharidov v potrave dnešných ľudí narástlo v porovnaní s tým, čo jedli naši dávni predkovia, exponenciálne. Ešte pred storočím to nebol veľký problém, ľudia jedli dostatok živočíšnych tukov a hýbali sa, ale rafinácia múky, zahltenie obchodov sladkosťami, limonádami, navyše nízkotučná mánia plus nedostatok pohybu páchajú nedozerné škody.

Všetky formy sacharidov okrem vlákniny stimulujú produkciu inzulínu, hormónu skladujúceho tuk, teda sa po nich priberá. Pretože boli kedysi tak vzácne (divoké ovocie len v sezóne, nejaké tie výhonky a korienky, občas hľuza), bolo výhodné sa nimi napchať a urobiť si tukové zásoby pred zimou. Ale dnes sa v nich topíme a aj tí výživovo najuvedomelejší ich jedia príliš, príliš veľa. Glukóza, ktorá nie je bezprostredne po jedle spálená (museli by ste ísť behať šprinty hneď po jedle alebo tvrdo drieť v posilňovni), uprataná do buniek s pomocou inzulínu alebo metabolizovaná pečeňou na glykogén a tuk, zostáva v krvi. V krvi máme cca lyžičku glukózy a náhle sa tam navalí napríklad až 50 g z misky ryže, zemiakov, pšena alebo šišiek, chápete, aké extrémne nároky to kladie na reguláciu hormónov? V reálnom čase nemožno dostatočne rýchlo všetku glukózu (alebo fruktózu) upratať z krvného obehu. Zostáva v ňom a počas tej doby veľmi škodí. Glukóza a ďalšie cukry v krvi oxidujú, čo vedie k produkcii voľných radikálov poškodzujúcich steny tepien (ateroskleróza!) A tvoria väzby s proteínmi, výsledné produkty sa nazývajú advanced glycation end-products (Ages). Starnutie je dnes chápané ako postupný proces glykácie všetkých tkanív vrátane mozgu. Diabetes je model zrýchleného starnutia. Všetci môžeme byť považovaní za diabetikov, kto konzumuje stravu s bežným obsahom sacharidov, je cukrovkárom od raňajok až do doby cca 3 – 4 hodiny po poslednom jedle večer, pretože má počas väčšiny tej doby zvýšenú hladinu cukru v krvi. Súčasné poznatky o degeneratívnych ochoreniach nevyvrátiteľne preukazujú, že čím nižšiu hladinu cukru sme schopní si udržať a čím menej inzulínu produkujeme, tým dlhšie a zdravšie žijeme a príjemnejšie a pomalšie starneme. Glykácia je kumulatívny proces, takže sa počíta každý kúsok cukru a škrobu, ktorý zjeme. Tento proces nastáva po každom jedle, ktoré obsahuje „bežné“ množstvo sacharidov.

Telo sa za každú cenu snaží udržať glykémiu v minimálnom nutnom rozsahu. Glykémia nalačno vyššia ako 5,5 mmol / l už ukazuje na poruchu regulácie. Najnovšie štúdie dlhovekosti indikujú, že schopnosť udržať glykémiu nalačno medzi 3,8 až 4,7 mmol / l – bez symptómov hypoglykémie – a jej vzostup o menej ako 2,2 mmol / l po jedle aktivuje sirtuíny (gény dlhovekosti). Štúdia na takmer          2 000 mužoch počas 22 rokov ukázala, že muži s glykémiou nalačno vyššou ako 4,7 mmol / l mali     o 40 % vyššie riziko kardiovaskulárnej smrti. Laboratórna norma je dnes okolo 5,5 mmol / l, t. j. lekári nevenujú týmto hraničným vyšším hodnotám pozornosť, hoci je s nimi spojené natoľko zvýšené riziko úmrtia.

Musíme pochopiť jeden zásadný fakt: naši pravekí predkovia nikdy nezažili nutnosť znižovať hladinu krvného cukru. Skutočnou funkciou inzulínu nie je regulovať hladinu cukru v krvi, ale jeho úlohou je uskladniť nadbytočné živiny pre prípad hladu a koordinovať zásoby energie v súvislosti s rastom a reprodukciou. Znižovanie krvného cukru je len vedľajší účinok, to len naše prepchávanie sa sacharidmi vyžaduje sústredenie na túto jeho funkciu.

Prečo sú cukry nevýhodné palivo?

Vo funkcii paliva sú celozrnné obilniny a strukoviny ako chrastie, škrob a jednoduché cukry sú ako papier, alkohol je ako benzín. Ak sa spoliehate na sacharidy ako na hlavný zdroj paliva, musíte do ohňa prikladať často a pravidelne. Budete túžiť po svojom palive. Akonáhle začne plameň vyhasínať, čo netrvá dlho, ste chytení v pasci chuti na sladké alebo stimulanty. Je to ako jazda na horskej dráhe. Ak ste závislí na cukre, čo sa týka prakticky každého, potom je častá konzumácia jedla potrebná na udržanie stálej energie. Možno použiť analógiu so zakurovaním v kachliach: keď ich naložíte papierom a tenkými vetvičkami, budete otrokom kachlí a budete musieť neustále prikladať. Budete navždy zamestnaní kŕmením hladnej beštie a zaisťovaním paliva. Väčšina ľudí v našej kultúre je podobne zotročená neustálym premýšľaním o jedle, kde zoženú ďalšiu dávku cukru alebo kofeínu. Potravinársky priemysel podporuje toto otroctva, neustálym opakovaním, že glukóza je základným palivom a je potrebné často jesť sacharidy pre udržanie zdravej hladiny krvného cukru. Dokonca sa to učí na lekárskych fakultách. Ale nie je to pravda. Príroda nikdy nemala v pláne, aby sme tak trvalo fungovali. Je to veľmi nepraktické, najmä keď sa na to pozrieme z perspektívy neistých zdrojov potravy. Je samozrejme možné žiť natrvalo v stave závislosti od glukózy, možno udržať glykémiu pojedaním častých jedál so sacharidmi (t. j. chrastie), ale spôsobí to rýchlejšie starnutie a vyššie účty za jedlo a zdravotnú starostlivosť. Zrýchlené starnutie je spôsobené AGE, ale tiež vznikom voľných radikálov pri spaľovaní glukózy v mitochondriách.

Oproti tomu tuk v jedle bez prítomnosti sacharidov je ako priložiť do ohňa pekné hrubé poleno. Tuk horí pokojne a dlho, netvorí voľné radikály. Stále spaľovanie tukov nezvyšuje inzulín a uspokojí hlad. Človek vydrží dlhé hodiny bez jedla, bez toho aby zažíval akékoľvek nepohodlie alebo chute. Nakoniec dostanete hlad, keď budete dlho bez jedla, to je normálne, ale nebudete pociťovať hypoglykémiu.

Nadmerná potreba inzulínu pri konzumácii sacharidov vedie k zníženiu citlivosti bunkových receptorov pre inzulín, vzniká inzulínová rezistencia a časom nastane cukrovka 2. typu. Priberanie je zúfalá snaha nášho tela ochrániť nás pred cukrovkou. Preto sú aj chudí diabetici, nevedia ukladať tuk, cukor zostane v krvi a majú cukrovku. Preto sú aj obézni ľudia bez cukrovky, sú efektívny v ukladaní tuku. Tukové bunky sú tie posledné, ktoré sa stanú rezistentnými na inzulín.

Riešením je obnoviť citlivosť na inzulín a tak znížiť jeho hladinu. Aby sme vedeli, ako na to, pozrime sa na leptín. V roku 1994 ho vedci objavili v tkanive, kde by ho nikdy nečakali: v tukových bunkách. Do jeho objavu si vedci mysleli, že tukové tkanivo je proste len sklad energie, ale ono je čulým endokrinným orgánom. Hlavnou úlohou leptínu je koordinovať metabolické, endokrinné a behaviorálne reakcie na hladovanie, preto má hlboký dopad na naše emócie, chute a správanie. Voči prežitiu je všetko sekundárne. Leptín ovláda metabolizmus cicavcov. Dozerá na všetky zásobárne energie, rozhoduje, či nás urobí hladnými a budeme ukladať tuk alebo budeme tuk spaľovať. Kedykoľvek bude nejaká časť vášho hormonálneho systému rozladená, vrátane nadobličiek a pohlavných hormónov, nikdy sa nedá dokonale do poriadku, kým nebudú vaše hladiny leptínu pod kontrolou.

Čo narúša reguláciu leptínu a rozhodí celý hormonálny systém? Čokoľvek naruší reguláciu inzulínu, naruší reguláciu leptínu. Najhorším narušiteľom sú cukor a škrobové sacharidy a výkyvy glykémie po ich konzumácii, ide napr. o cukor, med, agáve sirup, sušené ovocie, pečivo, obilniny, zemiaky, cestoviny, ryža a alkohol, ale aj kofeín a iné stimulanty. Pravidelná konzumácia vedie časom k inzulínovej rezistencii, ktorá vedie vždy k leptínovej rezistencii, vysoká hladina inzulínu narúša signalizáciu leptínu. Rezistencia na leptín spôsobuje tzv. „mozgový hlad“. Leptín sa normálne vyplaví z tukových buniek po konzumácii dostatočného množstva živočíšneho tuku v neprítomnosti sacharidov a hovorí mozgu „bol dobrý lov“. Rezistencia na leptín znamená, že mozog tento signál nepočuje a domnieva sa, že hladujeme a donúti nás jesť. Preto majú diabetici stále hlad a majú problém držať konvenčnú, úplne zle nastavenú diétu. Kľúčom k obnoveniu citlivosti na leptín je obnovenie citlivosti na inzulín! Naše telá, pochádzajúce z doby ľadovej, sú ovládané leptínom. Hlad tlmí tuk v potrave pri neprítomnosti sacharidov. Pre našu základnú fyziológiu znamená dostatok tuku v potrave prežitie.

Ako spoznáte, či ste rezistentný na leptín? Ktorýkoľvek z nasledujúcich príznakov môže poukazovať na leptínovú rezistenciu:

  • nadváha, najmä tuk na bruchu
  • únava po jedle
  • vysoký krvný tlak
  • neustála chuť na sladké alebo stimulanty a hlad, najmä v noci
  • neustály pocit úzkosti alebo stresu
  • osteoporóza
  • neschopnosť schudnúť alebo si udržať váhu
  • vysoká hladina triglyceridov
  • tendencia dojedať sa po jedle sladkým alebo sklon k snackom
  • problémy so spánkom

Protikladom inzulínu je glukagón. Uvoľňuje tuk z tukových buniek, aby mohol byť spálený na energiu. Ale glukagón nefunguje v prítomnosti inzulínu. Nie sme tuční, pretože jeme tuk, ale pretože ho nedokážeme páliť, čo je priamy dôsledok spoliehania sa na sacharidy ako na primárny zdroj paliva. Zvýšená hladina inzulínu škodí viacerými spôsobmi a je potrebné si uvedomiť, že to nastáva po každom jedle, ktoré obsahuje sacharidy, bez ohľadu na to, ktoré to sú a ktorý výživový guru alebo reklama ich označuje za zdravé a nevyhnutné. Zvýšená hladina inzulínu blokuje účinok glukagónu, teda nie sme schopní spáliť tuk (nechudneme), napcháva cukor a tuk z potravy do buniek (priberáme), blokuje signály leptínu (máme stále hlad), zvyšuje hladinu IGF-1, ktorý podporuje delenie buniek (ak práve nerastieme alebo v sebe nenosíme dieťa, potom to stimuluje bujnenie rakovinových buniek), rozhodí celý endokrinný systém, zvyšuje mieru zápalu v celom tele. Epidémia nadváhy, cukrovky a ďalších ochorení spojených s inzulínovou a leptínovou rezistenciou názorne ukazuje, ako veľmi sa ľudstvo odchýlilo od cesty, na ktorú ho vybavila evolúcia.

Autor: MUDr. Ludmila Eleková

Zdroj: http://m.svobodavockovani.cz/news/vliv-sacharidu-na-hormonalni-regulaci-medunka-11-2015/

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *